Konečne mám po škole.. Pred dvomi mesiacmi som zložila štátne skúšky (fuu, to bol boj a vnútorné sebazap(a)renie, mimochodom), o mesiac ma čakali promócie, ja od tej veľkej radosti a voľnosti som si rozbila týždeň pred promóciami pätu prosím pekne (áno, pätu, a áno, rozbila som si ju na cimpr campr), však prečo nebyť originálny vždy a všade, s barlami si ísť po diplom, to sa nestane hocikomu... Celé leto v ... nechcem povedať kde, a ako na just tento rok sa nám zadarili riadne horúčavy... A ja som sa taaaak tešila na prvé leto po škole.. Plány boli rozhodené na každý smer - od dovolenky, po využitie voľného času, až po úvahy čo a ako ďalej... Už som sa chystala ako začnem cvičiť (haha, vždy po nejakej ukončenej akejkoľvek etapy a časti života si sľubujem, okrem iného, aj ako začnem cvičiť) (a podľa mňa nie som jediná) (a vydrží mi to asi dva týždne) (a podľa mňa, ani tu nie som jediná), ale tentokrát som naozaj chcela riadne začať, a už aj trvalejšie zaradiť hodiny aerobiku dvakrát týždenne do môjho programu, aj s korčulami som chcela začať pekne chodiť na hrádzu... S priateľom sme chceli využiť každý voľný víkend a spraviť si dajaký program... Moja veľká sestra sa ide vydávať a ja som mala byť jej pravou rukou a "hlavnou asistentkou" v organizácii celej tej krásnej a dlhopripravovanej slávnosti... A s týmito barlami sa mi akosi všetko zrútilo... popadalo... zrušilo... nedá sa... No ale to som nechcela rozoberať. Hlavne buďme radi, že som teda neskočila šípku do toho jazera, a že nie som teraz dakde v kóme na ARE (či kde sa to s tým leží). No a buďme radi, že som si to v poslednej stotinke sekundy vo vzduchu rozmyslela a že teda som skočila "iba" na tú pätu. Chcela som tým povedať, že nevadí. Všetko zlé je na niečo dobré. A mne aj tento "šikovný" úraz priniesol niečo dobrého, tak sa na to ani nehnevám... Asi sa mne muselo stať niečo zlé, aby som spojila iných - dve strany, ktoré nadovšetko ľúbim, ale ktoré, povedzme, že bola medzi nimi priepasť. A ktorá sa "vďaka" môjmu úrazu snáď začala zmenšovať a spájať. No ale ani to som nechcela vlastne rozoberať. Na druhej strane, to stratené leto.. Aaaale, klopy klop na drevo, že to nedopadlo horšie. Ale ani o tom som teraz nechcela.
Vlastne, ešte to som chcela, že uvedomujete si, ako si vlastne neuvedomujete, aké sú dôležité pre nás také každodenné samozrejmosti? Úplne najjednoduchšie v mojom prípade - chôdza. Chôdza bez barlí. Používanie oboch nôh. Pomyslíte si každé ráno ako vstanete, že waw, super, ďakujem, že mám obe nohy a môžem pokojne normálne vstať? Samozrejme, že Vás to ani nenapadne, však ani mňa nie.. Až doteraz... Už ma naozaj nebavia tie barle, a sa tešíím, ako sa postavím na svoje vlastné nohy... Už teraz som vďačná. Ale na druhej strane, vydržím to s tými barlami, čo už. Klopy klop na drevo, mohlo byť aj horšie. Čo takí, čo o tú nohu aj celkom dojdu pri nejakej nehode, alebo havárii. Joj, vlastne, radšej ma bavia tie barle, bavia. Lepšie pár mesiacov s barlami, ako celý život bez nohy.
A napadne Vám pri tejto príležitosti aj zmysel barlí? Barle sú dve kamarátky, o ktoré sa opierame, sú našou oporou, pomáhajú nám pri chôdzi, bez nich by sa nám ťažko išlo, ak by sa vôbec šlo, nahrádzajú nám funkciu nohy ako "nástroj na robenie krokov", idú s nami všade tam, kam ideme my... A keď trošku zapolemizujete, napadá Vám nejake prirovnanie k nim? Tak ja Vám prezradím, že vlastne všetci máme pri sebe nejaké tie barle.. Máme niekoho, o koho sa môžme oprieť? Máme.. Máme niekoho, kto nám pomôže, keď to potrebujeme? Máme.. Máme niekoho, kto nás vedie pri našich krokoch životom? Niekoho, kto nám pomôže pri vstávaní, keď spadneme? Niekoho, kto je s nami vo veciach a záležitostiach, kedy je nemožné byť a riešiť to sám? Kto nám pomáha, keď sa nevieme rozhodnúť, a keď sa rozhodneme, sprevádza nás na každom kroku? No vidíte, tak vlastne aj vy máte barle. :) To je ale podobnosť, však? (Na to som nedošla ja sama, uvažovala som nad tým, odkedy mi to povedala moja veľká sestra vo svojom príhovore pri promočnom obede.)
No ale to som chcela, že teraz sa mi našiel čas a napadlo ma, že som sem už dávno nepísala... Tak a teraz o čom.. tak dlho som sem nepísala... Napadá ma všeličo - napísať o mojej rozbitej päte? Alebo čo som čítala nedávno jeden článok, ktorý ma zaujal - rozviesť svoju úvahu? Alebo o ukončení školy, o tom poslednom školskom "trápení" v podobe mesiaca a pol zavretia v izbe nad knihami? Alebo o mačiatku, ktoré sa teraz nedávno k nám domov na pár dní prisťahovalo, akurát čo sme si ho všetci obľúbili, Maťo sme mu meno dali, a ono si po piatich dňoch dakde zmizlo? Alebo o tom, aká som stále šťastná, zdravá (odhliadnuc od tej päty), zaľúbená, spokojná? O energii zahryznúť sa do života a rozbehnúť "podnikanie v niečom", aby som bola sama sebe pánom (mimochodom, poradí mi niekto ako začať, keď naozaj chcem niečo rozbhenúť?) (ale čo?.. včul buc múúúdra) Alebo ja neviem, o mojich problémoch, starostiach, radostiach? O tom, ako ma zaujal článok na internete o rakovine prsníka, o postihnutých deťoch, o organizácii Magna Children at risk?
Tak teraz rozmýšľam, že čo som vlastne chcela týmto článkom povedať? Snáď si v ňom každý nájde niečo, čo mu niečo povie. A keď ja dojdem na niečo konkrétne - a ja isto samozrejme dojdem na niečo - hneď sa do toho pustím.. Asi už aj viem, čo. Ale to až v ďalšom článku...
Takže, zatiaľ pekný deň, a ja idem písať :)
